Ziggy The Cocker Španiel

Baví ma moja dobrovoľnícka práca v Rancho Coastal Humane Society.

Zatiaľ som ani nechodil psmi. Len s nimi sedím v klietkach. Je to prekvapivo oveľa potešujúcejšie, ako by ste si mohli myslieť. Zatiaľ čo na určité cvičenie je určite dôležité, v niektorých prípadoch je rovnako dôležité, aby ste len sedeli a odmeňovali psov za pokoj. To im tiež pomáha spájať niečo pozitívne – pozornosť – s tým, že sú v chovateľských staniciach.

Ziggy bola jedným zo psov, s ktorými som išiel minulý týždeň. Zvyčajne som priťahovaný k Cockers, ale vyzeral, akoby potreboval určitú pozornosť. Rovnako ako všetci ostatní, aj on chodil po svojej klietke najprv -toto klasické „útržky“ rozostrenie.

Mať človeka v chovateľskej stanici zvyčajne dostáva psy veľmi nadšené, takže naďalej ignorujem psy, ktoré na mňa skočia a labku. Väčšina z nich sa už naučila príkaz „Sit“, takže dávam príkaz alebo ich nalákam dobrotami.

Ziggy sa veľmi nezaujímal o interakciu. Ukázal som mu dobroty, ale jeden si vzal a potom si urobil kolo okolo chovateľskej stanice.

To je bežné. Takmer všetky psov tempo pri prvom návšteve. Sú takí nadšení prítomnosťou človeka, že sa nemôžu držať a nemôžu sa sústrediť. Sú trochu nervózni – ako to bolo Ziggy – pretože som pre mnohých z nich cudzinec. Nie sú si tiež istí, či ich idem vziať na prechádzku alebo zabaliť a odísť.

Takže to, čo robím, je sadnúť si na zem s mojou stranou k psovi a relaxovať.

Zívam, čo je upokojujúci signál pre psov. Mohol by som dokonca poukázať na olízanie pier (ďalší upokojujúci signál). Ukazuje, že nenaznačujem žiadne škody.

Jednoducho si oddýchnem, aby sa psí mohli uvoľniť.

So Ziggy som sa práve usadil so svojimi dobrotami a čakal som.

A to, čo sa stalo ďalej, bolo také potešujúce vidieť. Ziggy sa začal upokojovať až do bodu, keď som mohol prakticky cítiť, ako jeho energia odteká.

Ziggy bola najviac neviazaná zo všetkých psov, ktoré som stretol v útulku. Nosil hračku na žuvanie. Sedel predo mnou a pozrel ma do očí. Poskytol mi labku. He laid down for a tummy rub and then cuddled up and closed his eyes. Minmasoval som mu uši a poškriabal som mu chrbát. He sat real close and seemed to be in need of a real, genuine nap.

I read on Ziggy’s bio that his owner had passed away and that “Ziggy was able to offer love and comfort until the end.”

It about breaks your heart, doesn’t it?

I just thought to myself how essential this canine had been to someone and how Ziggy must’ve taken his job of offering comfort very, very seriously.

I wondered how much emotional tension he was still carrying, and I hoped he knew he’d done his job well.

I kept petting his back.

Ziggy let out an audible sigh. He stretched his toes.

“You’re a good boy,” I told him. “Such a good dog.”

Note: Ziggy has already been adopted! (Not by me, but I wish!)